Tento článok sa venuje potrebe stavebnej (betonárskej) praxe poznať, resp. odhadnúť, očakávanú spracovateľnosť čerstvého betónu pri jeho dodaní v určitom čase. Už je to 192 rokov od patentovania portlandského cementu. Betón je približne rovnako starý. V tom období bol definovaný ako kompozitný materiál pozostávajúci z troch zložiek – cement, voda a kamenivo. V súčasnosti je betón päťzložkovým materiálom. Pribudli prímesi a prísady. Pre dosiahnutie čoraz špecifickejších požiadaviek na betón a súčasnú optimalizáciu nákladov na cement sa využívajú rôzne prísady. Prakticky neodmysliteľnou súčasťou betónu sú prísady plastifikačné. Umožňujú znížiť dávku zámesovej vody a tým zlepšiť mechanické charakteristiky alebo zlepšiť spracovateľnosť betónu pri nezmenenej dávke vody.
Plastifikačné prísady sa rozdeľujú podľa materiálovej bázy a princípu pôsobenia, ale rovnako aj podľa účinnosti. Menšia pozornosť (ak vôbec) sa v stavebnej praxi venuje ich pôsobeniu v čase. Nie je preto jasné, ako klesá ich pôsobenie v čase a aký je kritický čas, dokedy musí byť betón s tou-to prísadou zabudovaný, resp. aká je maximálna dopravná vzdialenosť betónu s touto prísadou.
