Vlákna do betónu a vláknobetón, tak ako celé stavebníctvo a všetky oblasti techniky a okolitého sveta vôbec, sa neustále vyvíjajú. Ako to už býva, tempo vývoja sa neustále spomaľuje a zlepšenia sa zameriavajú na čoraz menšie detaily. Pozornosť sa od takmer dokonalých materiálových a tvarových riešení presúva na technológiu spracovania, kde sa momentálne nachádzajú najväčšie rezervy. TSÚS do tohto procesu vstupuje priamo i nepriamo ako notifikovaná osoba, osvedčovacie miesto, znalecká organizácia, diagnostické pracovisko, ale aj ako výskumné pracovisko.
História
Prvé použitie predchodcov súčasných vlákien bolo odhadnuté na dobu z pred 3500 rokov, kedy sa krehké (na slnku sušené) tehly vystužovali slamou. Postupom času sa ako výstužný materiál do mált začala používať konská srsť. Neskôr, na obdobie skoro 100 rokov, sa prešlo na azbestové vlákna. Po zistení ich vplyvu na zdravie sa začal intenzívny výskum nových druhov rozptýlenej výstuže, ktorý viedol k predstaveniu oceľových vlákien na americkom trhu v šesťdesiatych a na európskom trhu v sedemdesiatych rokoch minulého storočia [1]. Od tejto doby sa vlákna zdokonaľujú a prechádzajú určitým vývojom, čo má dopad na vlastnosti výsledného stavebného materiálu, do ktorého sa pridávajú (prevažne betón). Navyše v deväťdesiatych rokoch minulého storočia boli na trh uvedené syntetické (polymérové) vlákna a dodnes sa sortiment i materiálová báza vlákien rozširuje.
